Posádku tvorili dvaja chalani z miestnej kriminálky, ktorých šéf poslal preveriť údajnú nelegálnu prácu ukrajincov na stavbe firmy ZIBB.
„A toto tu zas čo stavajú?“ opýtal sa Maroš keď vystúpili.
„To má byť voláka bytovka, ale nerozplývaj sa. My ideme na tú druhú stavbu.“
Závora sa otvorila a zúrivý nákladiak vyšplechol približne 4 a ¾ litra blata z kaluže na rozbitej ceste. Na drevený chodník vytvorený zo starých paliet, ktorý prechádzal popod okná vrátnice dopadlo 2 a ½ litra, 2 litre prepláchli Danove nohavice a ostatok ovlažil Marošovu ľavú topánku. Dano bol starší a vždy mal to najlepšie.
„Kam si myslíte, že idzete!“ Zakričal na chalanov vrátnik. „Toto neni žáden holubník.“
„Správne vedúci. Poriadok musí byť.“ Podišiel Maroš k starému pánkovi v uniforme SBS a ukázal mu služobný preukaz.
„Jááj, vy ste príslušníci. Koho ste zas prišli zebrat?“
Tradičný rozhovor chlapcov s kriminálky s najdôležitejším človekom v objekte. Chlapci už vedeli, že s vrátnikom treba opatrne, lebo len on vie kde koho nájdu, kto kedy prišiel, kto kedy odišiel a kto má tie správne informácie. Našťastie hneď ako vrátnik použil výraz „príslušníci“, boli im jasné, že tu ide o pamätníka starého režimu, keď ešte bol policajt niekto a vedeli, že ak dajú svojej návšteve patričnú úradnú vážnosť, nebude nič v podniku, čo by pre nich nevybavil. Tak aj bolo a už o niekoľko minút sedeli v provizórnej kancelárii stavbyvedúceho.
Stavbyvedúci im urobil kávu, ukázal doklady, porozprával ako to u nich funguje, uistil ich, že na tejto stavbe sa žiadna nelegálna práca nevykonáva. Maroš mal rád podobné návštevy. Bola to jedna z príjemnejších stránok ich práce a i keď k dokonalosti tu chýbala pekná sekretárka, v podstate šlo o príjemne strávenú polhodinku.
Pri odchode z kancelárie si páni podali ruky a stavbyvedúci na ukončenie hovoru dodal:
„Tak ako som povedal. U nás je všetko v priadku, ale len tak medzi nami... tam vedľa v ZIBBke... „
Maroš s Danom sa na seba pozrú a obom je jasné, že s týmto sa nikomu chváliť nebudú.
