Akoby to včera bolo sa mi vynára situácia s čias môjho predpubertálneho veku, keď som na našom malebnom sídlisku pod štandardne sfarbeným panelákom čakal na kamaráta. Prišiel som k nemu o 14:59 pretože sme sa v škole dohodli, že o 15:00 prídem a ideme von. Bol to môj dobrý kamarát, už som ho poznal nejaký ten piatok, no napriek tomu som vždy prišiel včas. Zazvonil som pod bránou na zvonček s jeho priezviskom a čakal som. Vedel som, že čakať treba a tak som čakal. Keď sa mi zdalo, že čakám viac ako treba, opätovne som ukazovákom pravej ruky vytvoril tlak na príslušné tlačidlo v domnienke, že týmto úkonom dospejem k naplánovanému flákaniu sa po sídlisku s kamarátom. O niekoľko momentov reproduktor umiestnený pri zvončekoch začal kamarátovým hlasom o niečo prosiť. Nechápal som a ani do dnes celkom nechápem čo si presne ľudia v tejto situácii prosia, ale bolo som už s komunikáciou cez podobné technické zariadenia dostatočne skúsený a preto som pochopil, že je čas povedať čo mám na srdci.
„Čau, ideš?" Pokúsil som sa o stručné ale pochopiteľné sformulovanie mojej požiadavky.
„Kam?" Celkom stručne a celkom nepochopiteľne odpovedal reproduktor.
„Veď von, šak sme sa dohodli že prídem o tretej."
„Heej??... no dobre, počkaj hneď som dole."
Ako som už vravel, kamaráta som už poznal dlhšie a preto som si vedel za šifru „hneď" dosadiť časový údaj 15min. Pokojne som teda pred domom započal mnou predpokladané čakanie o celkovej dĺžke 15min. Po 25 minútach, keď som piatim okoloidúcim výrastkom v mojom veku oznámil, že čakám na Ďura a po tom ako som deviatim kamarátových susedom, ktorí ma vďaka častému postávaniu pod ich bránou už poznali ako chlapca od susedov poprial dobrý deň, rozhodol som sa, že aj moja trpezlivosť má hranice. Dlhým stlačením asi najčastejšie používaného zvončeka v dome som vypustil to najasertívnejšie čo vo mne bolo a čakal som na reakciu.
„Prosím"
„No čo? Ideš?"
„Hej hej, už sa obúvam"
Správne riešenie. Myslím, že som v tom čase ešte slovo asertivita ani nepoznal, ale presne táto vlastnosť mi v tom momente pomohla. Teda pomohla mi iba do momentu, keď som na hodinkách zbadal čas 15:50 a sused, čo okolo mňa prešiel už tretí krát sa ma spýtal či ma pustí dnu, čo som celkom rezignovane odmietol. V čase o 16:05, tesne pred kolapsom mojej trpezlivosti prišla záchrana. Ďuriho mama. Jeho mama bola veľmi príjemná osoba a mnohokrát ma prichýlila aj vtedy, keď som po dohode prišiel k Ďurovi a on nielen, že ma nečakal ale ani nebol doma. Vtedy mi dala najesť ako vlastnému a poslala ma do Ďurovej izby nech sa tam cítim ako vo vlastnej. Po prísľube, že ho pošle dole som ostal pred bránou a v nevrlosti, ktorá somnou lomcovala som kreoval spôsoby ako mu toto dám dnes už naozaj vyžrať.
Keď som už mal presne špecifikované spôsoby ako mu vynadám a čas na hodinkách ukazoval 16:15 rozhodol som sa rázne, energicky a naposledy poučiť zvonček.
„Prosím?"
„Kde si do boha?"
„Čo?"
„No kde si?"
„............. ježíííš, ja som na teba zabudol."
A to bolo moc. Pochopil som, že žiadna mnou zvolená koncepcia karhania nepadne na úrodnú pôdu a bez rozlúčenia som sa pobral domou. Doma som si sadol k telke a krásny sídliskový podvečer som strávil v rodinnom kruhu, kde ma tiež všetci ignorovali, ale bol som spokojný, pretože som vedel, že tak to má byť.
Na začiatku tohto textu som chcel napísať niečo o mojom meškaní, ale počas vlastných viet som pochopil, že ja nemeškám a že tých 10min. hádam ani nestojí za reč.
