Bol to krásny, slnečný deň venovaný športovým aktivitám mladých pionierov a roztomilých iskričiek. Aspoň počiatok tohto dňa sa v mojom biologickom pamäťovom médiu uložil ako rozžiarený a slnkom zaliaty. Neskoršie etapy športového dňa mám zafixované iba v čiernobielych odtieňoch s pochmúrnou, oceľovo šedou oblohou, pričom dnes mi je už jasné, že túto zmenu nevyvolal náhly presun rázovitej oblačnosti nad našu mestskú časť. Náhlu zmenu farebnosti mojich zážitkov vyvolalo nešťastie, ktoré postretlo moju krehkú detskú dušu na dráhe číslo dva škvárového oválu v školskom areáli.
Ako som už bol povedal, bol som chlapcom utiahnutým a nadmieru hanblivým. Preto ma požiadavka našej učiteľky aby som sa zúčastnil štafetového behu za našu triedu uviedla do stresu, ktorý som zažíval nespočetnekrát prakticky pri akejkoľvek požiadavke smerujúcej na mňa od kohokoľvek. Nakoľko som však nebol schopný vynaložiť žiadne úsilie k presadeniu svojich záujmov, aj tento krát som splnil čo sa odo mňa očakávalo. Dodnes neviem, prečo som bol práve ja medzi bežcami za našu triedu, keďže som v požadovanej telovýchovnej disciplíne nikdy nebol závodeniahodný jedinec. Svoju úlohu som sa však podujal splniť tak, ako mi bolo povedané. Pripravil som sa na beh ako posledný, štvrtý štafetujúci. So zatajeným dychom a stúpajúcim adrenalínom v krvi som pozoroval ako sa vyvíja beh prvých troch bežcov a bol som milo prekvapený, keď sa spolužiak, ktorý mi odovzdával štafetový kolík rútil na určené miesto druhý v poradí, pričom ďaleko za ním nebol nikto. Bolo mi vtedy jasné, že skončím maximálne na druhom mieste a tešilo ma, že vzhľadom na priepastný odstup od ostatných bežcov je len minimálna šanca, že náš kolektív sklamem. Po prevzatí kolíka som začal prepletať tenkými nôžkami ako som len vládal a po pár metroch som si uvedomil, že dobieham prvého o čom som do tohto momentu ani nesníval. Tu sa však stalo zdanlivo nemožné. Z útrob malého utiahnutého Janka sa vynoril dravec sršiaci mužskou bojovnosťou a kadencia striedania mojich nôh sa zvýšila až na hranice mojich muskulatúrnych možností. Srdcová frekvecia môjho stále sa vyvíjajúceho tela vytvárala nové maximá a mimika mojej tváre zobrazujúca odhodlanie olympijského finalistu prezrádzala, že do tohto športového výkonu dávam celú dušu. Posledné desiatky metrov sa niesli v znamení typicky amerického triumfu nenasadeného outsidera a tak ako mne tak aj môjmu zdrvenému súperovi bol nad slnko jasný výsledok tohto športového zápolenia.
Ako som už na začiatku naznačil, moja duša nikdy nepoznala pookrenie s prežitku prvenstva a tak tomu nebolo ani tohto dňa. Istotne všetci čo sa prečítali textom až na tieto miesta očakávajú v istou dávkou škodoradosti ako moje osemročné telo padá na škváru a doráňanými končatinami končí svoj životný beh tesne pred cieľovou čiarou. Nestalo sa tak. Teda nestalo sa tak mne. Presne mnou opísané telesné kreácie na zemi vytvoril môj súper a jeho natiahnutá rúčka ukončila závod rezignačným tľapnutím asi 5cm od cieľovej čiary. Bol som teda regulárne prvý, no nevýslovná radosť, ktorú som v týchto momentoch pociťoval unikala pozornosti učiteľského zboru, nakoľko sa venovali tomu grambľavému chudákovi čo si nabil hubu, keď sa mu zaplietli nohy. A toto bol práve počin osudu, ktorým v okamihu môjho prvého a potenciálne zlomového víťazstva zamiešal karty. Za použitia ľútostivých pedagogických pracovníkov opäť rozhodol o tom, že nebudem prvý. Práve z ľútosti voči doráňanému a smokliacemu chlapcovi vyhlásili za víťazov jeho tým. Toto bol moment, kedy moje vnemy strácali farebné spektrum a nálada nabrala pochmúrny charakter.
Ešte niekoľkokrát v živote som sa márne pokúšal vo viacerých oblastiach života byť prvý, ale dnes už chápem dobrotu, ktorou ma osud obklopuje keď ma odsunie o priečku nižšie. Som si istý, že je lepšie stáť na druhom stupni zdravý ako si na poste víťaza utierať krvavé kolená.
