Maroš vošiel do trafiky. Bola to malinká predajňa, v ktorej bol pult asi meter od dverí a za ním priestoru v ktorom by si dvaja nezatancovali ani ten najintímnejší lepák. Aj napriek tomu však bol za pultom spolu s uplakanou mladunkou predavačkou aj kriminalistický technik približne vo veku jej starého otca . Technik si v podrepe zaujato robil svoju prácu a z pohľadu Maroša sa scénka javila ako keby ten starý otec hľadal po zemi koráliky z roztrhnutého náhrdelníku, nad ktorým jeho vnučka tichučko smoklí. Maroš toho starého pána poznal a vedel prečo je tu, preto mu bolo jasné, že technik nehľadá koráliky a slzy stekajúce po tvári dievčaťa boli spôsobené slzotvorným prostriedkom z páchateľovho spreja.
„Dobrý deň slečna. Ja som z kriminálnej polície. Poprosím Vás, porozprávajte mi k čom tu došlo“
Slečna Marošovi pekne poporiadku porozprávala celí priebeh prepadnutia. Triasla sa a bolo vidieť, že slzy sú spôsobené aj stresom, ale rozprávala plynule a bez váhania. Asi preto, že ten príbeh už musela rozpovedať operačnému dôstojníkovi do telefónu, potom hliadke čo prišla na miesto ako prvá, potom ... potom ešte asi šesťkrát, každému policajtovi, ktorý sa na mieste zastavil.
„Dobre slečna, kolega technik tu už končí. Pozrite si koľko Vám vlastne zobral.“
„Ja už so si to rátala. Viete, všetky bankovky som si chvíľku predtým dala bokom a tu v kase mi ostalo iba pár mincí. Zobral mi 13 Sk.“
Maroš inštruoval slečnu kam má prísť podať oznámenie a pobral sa k dverám.
„Pán policajt...“ zastavila ho predavačka na odchode „...teraz vidím, že tu nechal tie cigarety a aj tých 40Sk, ktoré priniesol.“
Maroš sa pozrel na technika a strašne sa rozosmiali. Aj predavačke sa konečne objavil na tvári úsmev.